Blog sa sťahuje!! Nová adresa: melaficent.wordpress.com

Zatiaľ tam toho moc nečakajte, zvykám si :) Objavia sa tam aj niektoré články odtiaľto, keď presťahujem tie obstojnejšie články, tento blog bude zrušený... Dúfam že ostaneme AFFS aj naďalej, ja už len nemám nervy na túto mizernú doménu ktorá nefunguje -_-

Červen 2011

Na brehu rieky

29. června 2011 v 20:24 | Skyllar |  Skyllarine básničky
Ako ste si možno všimli, už som dlho nič nepridala. Preto dávam svoju najnovšiu básničku:

Na brehu rieky

Na brehu rieky hralo sa divné divadlo.
Moje srdce pri ňom navždy ochladlo.
Toto som nechcela zažiť ani v nočnej more,
no oni trápili to moje srdce choré.

Navždy som ho stratila,
lebo za mňa sa bil.
Keď ho rýchly pád gilotíny
navždy zabil.

Teraz už rútim sa,
dole strmým bralom.
Nemohla som veriť,
že zrazu bolo po ňom.

Bol môj život, môj svet,
bol môj jediný, iného niet.
Nikdy som iného nemala.
Zomrela som. To som spáchala.

Teraz keď sa hrá na brehu rieky toto divadlo,
pri ktorom veľa srdcí už ochladlo,
stojím a pozerám sa na uplakané tváre rodiny
a dúfam, že sa raz hore dostanem,
a nikto nespácha zúfalé činy...

Seriál života

27. června 2011 v 14:32 | melaficent |  Témy týždňa
Nie je to síce téma, ktorá by sa k tomuto blogu hodila, ale... dá sa na ňu tiež toho dosť napísať, a mne teraz niečo chodí po rozume :D

Mnohí z nás pozerajú seriály. A aj ked je veľmi pekné všetko to, čo sa tam deje, málokedy je to reálne aj v tomto svete. Aj ked, každý, kto sa narodí, dostane svoj scenár. Tento scenár píše osud. A iba MY si môžeme svoj scenár pozmeniť. Robíme totižto chyby, ale aj správne rozhodnutia, ktoré by od nás ani sám osud nečakal. Každý nový deň dostávame novú šancu pozmeniť si svoj život, scenár. A tá šanca nie je jedna. Ale niekedy sa scenár nedá prepísať. Hlavne, ked sa k osudu pri písaní vtlačí smrť. Vtedy sa málokedy dá niečo robiť. Niekedy zase svoj scenár nemeníme preto, lebo náš seriál sa nám páči. Inokedy už nemáme sily protestovať u osudu, vymýšľať si svoj lepší príbeh. Radšej ujdeme z bojiska. Ale ved čo po nás môže kto chcieť, ved sme len ľudia. Robíme chyby, ale o čoby bolnáš život, keby sme nerobili chyby, scenár by sa nemenil, lebo by sme nemali čo napravovať.
Takže, do budúcna, ak aj urobíte chybu, nič si z toho nerobte,to nevadí. Ved chyby sa dajú vždy napraviť. Aj ked sa zdá, že už to nejde, aj vtedy sa to dá!


Prekvapme osud, upravme si svoj seriál podľa seba. Aj ked je niekedy chybný, je náš. Treba si vážiť náš vlastný scenár, je to náš život, a tak ho treba žiť!!!!


Sorry, po Skyllar oprave: nie všetko sa dá napraviť.

Prežijem polnoc ? - Niesom sám

26. června 2011 v 12:25 | Dark |  Prežijem polnoc?
Po tom , ako Paul ušiel , videl som ako Jessie vyšla z baru a niekoho hľadala. Nemohol som sa jej ukázať takto. Ušiel som do Newcastlu. Je to 150 kilometrov od Wiganu, a ja som tam bol za 5 minút. Nič zlváštne u vlkolaka. Po zemi som isť nemohol, Paul by ma vystopoval. Vedel som že Paul je jeden s tých najhorších, je to stopár. Skákal som radšej po stromoch. Stromy po mojich skokoch boli dorantané a boli tam stopy po pazúroch.
Nedeľa, 10.mája
1:20
Ked som dorazil do Newcastlu, hned som zavolal svojmu bratrancovi. "Jacob, prosím ťa príd pod Newstonerský most. Ale prosím ked ma uvidiš, nepanikár!!" prosil som ho z celého srdca. "Čo sa ti stalo Jason? Prečo by som mal panikáriť? Ahá už asi viem prečo. Hned som tam!! " povedal Jacob bez toho aby mal svoje obvyklé pripomienky. Ako som zložil telefon,niečo za mnou zašuchotalo. V prvom momente som predpokladal že je to Paul. Reflexívne som sa prikrčil a zavrčal. Neveril som vlastným očiam, predomnou stál iný vlkolak. "Jason, to som ja Jacob!! Tiež som vlkolak.". V mojej hlave niečo hovorilo nech mu verím. Ale stále mi to nejako nesedelo. Prečo mi to nepovedal skôr? Prečo to tajil ? Ved som jeho najlepší priateľ.! "Jason, každý muž z našej rodiny je vlkolak!" vyhrkol to na mna Jacob. "Ešte náš praprastarý otec bol pohryzený vlkolakom,a odvtedy to putuje cez celý náš rod!" povedal Jacob. "Aj môj otec???" spýtal som sa nedočkavo na odpoved. "Hej,o ňom nehovor! On je upír..!"zarazil ma Jacob." Čo?!?!?!"...

Ako beriem mágiu ja?

26. června 2011 v 11:29 | melaficent |  Témy týždňa
Nedá sa nijako popísať, rozdeliť, ani nič podobné, lebo každý z nás si ju predstavuje inak. Taká je mágia. Ja by som vám teraz chcela ukázať z môjho uhlu pohľadu.

Mágia nás sprevádza celým životom, počnúc narodením, až po smrť. V mojom svete existuje mágia určite. Aj ked, môj svet je trochu odlišný. Existulú tam upíri, vlkolaci, padlý anjeli, duchovia...
Ak si myslíte, že hovorím o svojom jednohmotnom svete, máte pravdu. Lebo iba tam existuje to, čo tu nie.
Toto presne je podľa mňa mágia. Jednohmotný svet, ktorý vyhovuje každému, ktorý si každý vytvorí podľa seba. Lebo to, čo existuje vo vašej hlave, existuje aj vo vašom jednohmotnom svete. (ak ste videli nejaký horor, pozor! aj tieto príšery tam existujú!) A je len na vás, či túto mágiu niekomu prezradíte, alebo si ju necháte pre seba.
My sami o sebe sme mágia, lebo každý máme odlišné myšlienky, predstavy. Vo vašom jednohmotnom svete je možné úplne všetko, na to nezabudnite. Tento svet je iba o vás. Ak neveríte v túto mágiu, jednoducho zaniká. A váš fantastický, jedinečný svet? Ten zaniká spolu s vašou fantáziou. A preto, treba veriť mágii, treba veriť v to, že váš svet je jedinečný...

Prežijem polnoc ? 3.kapitola - Upír Paul

25. června 2011 v 20:25 | Dark |  Prežijem polnoc?
Potom ako Johny s Rikim odišli , povedal som Royovi že sa stretneme o 6 pri fontáne. Roy povedal , že sa musí súrne vrátiť domov, ale že o 6 tam určite bude. Ja hlupák som mu uveril,čakal som u fontány do ôsmej a ten "kamarát" ani nezavolal že nepríde. Podrazák hnusný. Chcel som mu zavolať a vykričať mu aký je to ******. Už som mal telefon v ruke , no v tom prišla Jessie, moja najlepšia kamarátka. "Jason,nejdeš so mnou večer na diskotéku?" opýtala sa Jessie a škrabala sa po ruke. "Jasné že pôjdem!!" zakričal som na nu,ešte ani vetu nedopovedala. "No dobre, tak o 9 pred Tonym. Maj sa! " povedala,otočila sa a pomaly odkráčala preč. Neuvedomoval som si, že moja platonická láska ma práve pozvala na rande.
O 9 som stál pred barom U Tonyho. Bol tam nával tak som sa držal povzdialenejšie. Mal som ruky v kapsách a hral som sa s peniazmi. Spoza rohu v tom višla Jessie a nejaký chalan. "Čau Jason, toto je Paul, môj chlapec." v tom okamihu ma oblial studený pot. " Servus brácho, ja som Paul!" povedal nabudene a podal mi ruku. V tom ako mi podal ruku videl som ako mu zčervenali oči a zbledol. Mňa opäť začala bolieť hlava. V tom okamihu som vedel že je to upír.
Na diskotéke som bol asi 45 minút, a potom som šiel domov. No ako som šiel cestou spoza rohu višiel Paul a vrhol sa na mňa. Spadol som na zem a stával sa so mňa vlkolak. Bol som oveľa vyšši ako Paul, asi 2 krát taký. No to Paul asi nepredpokladal a veľkou rýchlosťou ušiel.

Tajomstvo ruží 3. kapitola

24. června 2011 v 15:10 | Skyllar |  Tajomstvo ruží

3. Kapitola

"Cing, tŕŕŕ!"
"Abby! Prišla ti SMS!"
"Idem si po mobil, čeki."

Tyler: AHOJ ABBY PRIDES NA MOJU PARTY?
Ja: TO JE JASNE ;-)
Tyler: TAKZE O 18:30 SI U MNA?
Ja: O 18:25. CHCEM TI NIECO POVEDAT.
Tyler: TESIM SA NA TEBA. LEN NA TEBA :-*

A to bolo naše SMSkovanie s Tylerom. OMG! On sa na mňa teší!!! Len na mňa!
"Abby! Ideme sa líčiť. Ty nalíčiš mňa a ja teba."
"Super nápad. Ale najprv sa prezlečieme nie?"
"Veď hej, ale musíme švihať, už je 17:15!"
"Neboj, máme ešte hodinu a 10 minút času!"
"Veď hej. Ale ja sa chcem Chrissovi páčiť."
"No veď ja viem."
Keď už sme boli prezlečené do nášho -Párty outfitu- išli sme sa s Mandy líčiť.
"Mandy, mám nápad. Keď sa nalíčime, spravíme si kulmou vlny ako má Taylor Swift!"
"Super nápad. Takže, ideme na líčenie. Spravím ti dymové oči, na pery dám červený rúž a na nechty červený lak."
"Super! To bude skvelé," oznámila som rozradostene.
Keď som bola nalíčená a nechty mi uschli, išla som líčiť Mandy.
"Dám ti tieň zelenej farby, na pery marhuľový lesk a na nechty zelený lak!"
Mandy sa moja kreácia páčila.
Keď už aj jej zaschli nechty, vzali sme kulmy do rúk a hor sa do natáčania vlasov! Nesmierne sa nám outfity páčili. Pred tým ako sme vyšli z intráku sme si nasadili Wayfarerky. Ja som si od Mandy požičala čierne a ja som jej požičala zelené. Vedela som, že sa nám niekedy budú hodiť!
Len čo sme došli na párty, už na mňa Tyler čakal. Odvliekol ma do tmy a ja som sa bála že sa neudržím, zahryznem sa mu do krku a budem si to dokonca životy vyčítať. No potom vzal moju hlavu do dlaní, zadíval sa mi do očí a povedal: "Abby, nechcem aby si sa naľakala a už by sme neboli ani kamoši. Vieš... ja... Ja ťa milujem."
Zdrhla som... Ale len pohľadom.
O pár sekúnd som sa mu pozrela do očí a zmohla som sa na slovo: "Tyler, ja teba tiež."
A objala som ho. On ma objal ešte silnejšie a pobozkal ma. Som si 100% istá že si myslel: "Toto som chcel urobiť už dávno. Určite nevie, ako veľmi ju milujem." Môžem vám potvrdiť, že viem ako veľmi.
"Tyler, myslel si to vážne?"
"Jasné že hej láska," nechodíme spolu ani 20 minút a už som pre ňho láska.
"Aj ja ťa ľúbim," a vtisla som mu druhý, tento raz len letmý bozk..
Tyler značne očervenel a znova ma objal. Chytil ma za ruku a vyviedol na kraj uličky: "Nezabudni, milujem ťa a navždy budem." A znova ma pobozkal. Ale teraz už len na čelo. Ale ako by som mohla zabudnúť na to, že chodím s Tylerom Guartom?! Na to sa nedá zabudnúť.
Prešla som Tylerovou záhradou a sadla som si na hojdačku k Mandy.
"Mandy, je ti niečo?" spýtala som sa.
"Nie, nič. Ale neviem kde je Chriss."
"Neboj, určite príde. Zatiaľ ti niečo poviem. Určite mi neuveríš!"
"Okrem toho že by si sa bozkávala s Tylerom Guartom by som verila všetkému."
"Tak to mi veriť nebudeš dvakrát," a začala som šepkať o tom, čo sa stalo v uličke.
Mandy mi vážne neverila, no potom skríkla: "Aha tam stojí Chriss!"
A bežala za ním.


Vážne sa vám ospravedňujem, že v tejto kapitole nie je nič upírske. Ale 4. kapitola vám to vynahradí. Sľubujem.

Prežijem polnoc ? 2.kapitola

24. června 2011 v 14:34 | Dark |  Prežijem polnoc?
Zrazu som začal stúpať do výšky, rástli mi nohy. Od toho si nič viac nepamätám, zobudil som sa ráno ako keby sa nič nestalo...
Sobota, 9.mája , 9:25
Prebudil som sa v roztrhaných rifliach, triko bolo potrhané a kúsky boli pohádzané po izbe. Nevedel som čo to má znamenať. V tom som počul mamu :" Jason,raňajky!"...zbehol som dole, bolo slnečno, cez balkonové okno slnko presvietalo a svietilo na celu izbu. Mama si spievala nejakú starú ale známu pieseň , ale mal som pocit že otcovi na mne stále niečo nesedí. Sadol som si k stolu a začal som jesť. Otec so mnou nehovoril a tváril sa akože nič.
Poobede som išiel na futbalový trénink. Ako vždy sme veľa behali, a ja som s tým mal problém. No v ten trénink som dobehol ako prvý. Zdalo sa mi to čudné pretože vždy dobieham medzi poslednýmy ak nie posledný. No už som to neriešil.
Po konci tréningu sme šli s Royom, inak mojím najlepším kamarátom do centra mesta. Ako sme tak prechádzali okolo nákupného strediska, videli sme ako Johny Merkel a Riki Gosh do krvi bijú môjho spolusediaceho Nicolasa Bradleyho, chcel som zasiahnuť ale Roy bol predsa len pacifista , preto navrhol nech to vyriešime slovne. Spolu s Royom sme prišli k tmavej uličke a v tedy nás zbadal Riki : "Čo tu robíte,biteskovia? " opýtal sa Riki. " No my sme sa prišli opýtať prečo mlátite Nica ?" spýtal sa Roy. No Johny bezočivo štuchol do Roya : " A čo práve vám do toho? ". " No je nám do toho veľa,pretože je to náš priateľ.",no v tom okamihu sa Nicolas zodvihol a ušiel. " Ked nám Bradley ušiel, a to kvôli vám, tak si to vynahradíme na vás..!" povedal Johny a rozbehol sa proti mne. Ani som nevedel čo sa deje, no sám od seba som sa uhol , a Johny vletel do krabíc s nedojedením trojmesačným jedlom z čínskej reštaurácie Feng-Shu. Neudržal som smiech. Riki sa na mňa vyťalakane pozrel a ušiel aj s Johnym...

2. kapitolka - Diego

23. června 2011 v 21:50 | melaficent |  Vytie anjelov - Kto vlastne sme?
Sophie
Je sobota ráno. Akurát som sa zobudila, beriem do ruky knihu od Castových, upírsku Školu Noci. Nemám čo robiť, keď všetci ešte spia. Včerajšok mi stále príde strašne divný, rozmýšľala som nad ním dlho do noci.
,,Krá, krá!" zakrákal havran za mojím oknom. Má nádherné čierne krídla. Ak neuletí, pustím ho dnu.
Čo najtichšie som otvorila okno. Havran vletel dnu, a čuduj sa svete, sadol mi na plece.
,,Ty si krásny havran," povedala som a na chvíľu som sa zamyslela. Ako by som ho len mohla volať? A vtom mi to doplo - ,,Elf!!" vykríkla som nadšene, razom som však stíchla, lebo mi doplo, že naši ešte spia. Alebo už ani nie. Skleslo som kukla na kalendár. Ja som ale sklerotik! Veď dnes máme s Jackom narodky! Konečne pätnásť!
Usmiala som sa na Elfa. ,,Ty si teda vedel, kedy priletieť! Ako narodeninový darček! Stavím sa, že aj Jackovi sa budeš páčiť!" Havran súhlasne zakrákal, a mne nedalo, aby som sa neuškrnula.
,,Čo sa to tu deje?" - Jack rozospato otvoril dvere. Je len sedem hodín, a ja vstávam najskôr o pol desiatej." Jack sa na chvíľu odmlčal. Fascinovane hľadel na Elfa. Po chvíli so seba dostal: ,, Wow, ten je úžasný. Kde sa tu vzal?"
,,Elf pred chvíľou priletel," odpovedala som a mierne som sa pousmiala.
,,Elf? To je podarené meno." Skonštatoval Jack diplomaticky.
,,Príde mi to, akoby nám priletel darček k narodeninám," uškrnula som sa, a havran znovu súhlasne zakrákal. Vtom som si všimla na jeho pravej nohe uchytený malý papierik.
,,Čo je to??" - s týmito slovami som vzala do rúk papierik. Stálo na ňom:


DAJTE SI POZOR, ANI NEVIETE, KTO STE.DAJTE POZOR, KOHO STRETNETE.
NEVIETE, KTO SOM. NEBEZPEČENSTVO JE NA KAŽDOM KROKU! JA SI NA VÁS POČKÁM.
Diego


,,Chvíľu nám trvalo, než sme sa spamätali. Podarilo sa mi povedať: ,,Už musím ísť. Čakajú ma Sarah a Meredith. Jack prikývol.
,,Dávaj si pozor. Toto nevyzerá na Maxove žartíky. Na toto on nemá."



Jack
,,Tak čo, ako bolo, ségra?" spýtal som sa, len čo Sophie otvorila dvere.
Uškrnula sa, a potom povedala: ,,Bolo fajn. Elf sa odo mňa nepohol ani na meter.. S babami sme sa nasmiali. A toto som kúpila pre Elfa," s týmito slovami vytiahla Sophie dve čierne keramické mištičky pomaľované bleskami. ,,No nie sú fantastické?" spýtala sa ma nadšene.
Elf zakrákal a posadil sa mi na hlavu. Potom preletel zobol do misky a nespokojne zakrákal. Vytušil som, čo tým myslí, a tak som sa spýtal: ,,Sophie, kde si kúpila tie misky?"
,,V Diego´s" dostal som odpoveď, potom však Sophie pochopila zmysel svojej odpovede, a misky jej vypadli z rúk. V jednej z črepín sa zabelel lístoček:



SMRŤ JE BLIŽŠIE, AKO SI MYSLÍTE. VÁŠ
Diego

Prežijem polnoc ?

23. června 2011 v 21:04 | Dark |  Prežijem polnoc?
Volám sa Jason Torres.
Mám 16 rokov, bývam vo Wigane. Som normálny človek, ale jednou vecou sa odlišujem od iných. Som vlkolak.
Zistil som to asi v 14 rokoch. Bol som na svojej prvej "DISCO" v živote. Vracal som sa domov okolo 23:45. Preplietal som sa tvavým úzkym lesom , ked v tom... Začala ma bolieť hlava,rástli mi zuby, zväčsoval sa mi nos, ústa.. Pokračovanie nabudúce..;)

Tajomstvo ruží 2. kapitola- Odhalenie

22. června 2011 v 18:46 | Skyllar |  Tajomstvo ruží
2. Kapitola

Len čo som prešla Downtown street, ocitla som sa pred dverami veštice, otvorila som ich a videla som ju ako sedí za stolom a pozerá do svojej sklenenej, že vraj zázračnej gule.
"Abby, čakala som ťa. Posaď sa," vedela som že to povie, lebo som už videla veľa filmov kde boli veštice.
"Dobrý deň. Chcem vedieť kto vlastne som. Celých 17 rokov mi klamú kto som a utvrdzujú ma v tom, že som obyčajný človek. Ale neviem kto som, ak nie som človek. Kto som?" spýtala som sa dosť divne položenou otázkou.
"Myslím si, že ťa fascinujú ruže a krv. Vyložím ti karty : Krv, ruža, zuby (?) a truhla. Poviem ti kto si, len sa prosím neľakaj a snaž sa to nikomu nepovedať."
"Dobre, nikomu ani muk. Prisahám."
"Si upírka. Tvoja babka je upírka a o schopnostiach vieš."
"Aha. Tušila som to. Ale nebrala som to vážne. Ako sa to dočerta stalo?!"
"U teba sa to dedí. Každá druhá generácia. Čiže nie tvoja mama, ale ty."
"Ďakujem ti."
"Keď budeš znova potrebovať pomoc, príď za mnou. Tvoja babka mi už volala, že ti mám pomáhať, nech sa deje čokoľvek."
Z tej odpovede som bola vystrašená. No teraz sa bojím, že ublížim niekomu koho mám rada. Zruinovalo by ma to.
Došla som na intrák a hrala som šťastnú.
"No tak čo si potrebovala vyriešiť?"
"Ale ževraj tu býva moja sestra, ktorú som nikdy nevidela, lebo sa odsťahovala keď som mala 4 mesiace."
"A čo?"
"Nebola to moja sestra. Len sa volala Moonlightová."
"No vidíš. Taká blbosť. A silou mocou si ma nechcela zobrať," povedala Mandy a usmiala sa svojim povestným úsmevom, ktorý mám tak rada.
Po chutnom obede som otvorila denník, vyvalila som sa na posteľ a začala som písať.
Milý denníček. Začala som sa báť samej seba. Veštica mi povedala že milujem ruže a krv. To je pravda. A potom mi povedala niečo, čo som vlastne chcela vedieť. Som upírka...
"Hééj Abby!" kričala na mňa Mandy, "ideme si kúpiť niečo na seba, veď večer ideme na Tylerovu párty!"
"Hej, daj mi minútku plís."
"Okej, ale švihaj!"
Konečne som vybehla z izby a Mandy ma tam čakala s kyslým výrazom.
"Sorry že si na mňa musela toľko čakať."
"No neva. Ideme!"
Zase som nastúpila so autobusu. S Mandy sme šli tým autobusom, ktorý chodí o 12:35 aby sme mohli ísť na intrák tým busom, čo chodí o 17:03.
S Mandy sme vystúpili z autobusu.
"To je super! Sme priamo pred butikom!" skríkla som, lebo mi strašne vadí slnko, keď nemám pri sebe prívesok od babičky. Ona jediná vie ako sa cítim. A teraz viem, že ona jediná ma chápe. Vždy mi hovorila: "Ty si iná. Tvoji rovesníci nebudú nikdy takí ako ty."
A dala mi bozk na čelo.
"Abby, ideme vyberať šaty!"
Keď sme odišli z butiku s novými šatami (ja som si vybrala také krásne lesklé šedé a Mandy zelené), bežali sme do obchodu s topánkami a potom rovno na autobus.
Hneď keď sme došli na intrák, išli sme sa nalíčiť.